So sebou

"Zajtra to máme od deviatej do piatej. Večer je v programe písané ešte nejaké neformálne stretko pri filme. My si ho radšej dáme pri víne a budeme sa cítiť rovnako neformálne," Zuzka letmo prešla očami po papieri, aby zistila, že konferencia rozhodne nebude šlabikárom,            ale slovníkom cudzích slov.

"Počuj, ako to čítam, povedal nám niekto, že si máme pribaliť aj kolieskové korčule na presun    po prednáškových sálach?

Však to natrepali neskutočne," okomentovala výstižne Petra a odpila si z domáceho ľadového čaju.

Na aprílový deň bolo totiž veľmi teplo a obe sa už nevedeli dočkať kedy zahlásia: "Praha – hlavní nádraží" a vystúpia z vlaku.

Dýchajú tu už snáď všetko, od salámových rožkov až po parfémy, málo kvalitnejšie od kolínskej pri veľkonočnej oblievačke.

Zuzana a Petra boli super kolegyne a ešte lepšie zdravotné sestričky. Aktuálne mali stráviť tri dni v stovežatej. Na odbornom seminári ich čakalo aj stretnutie s tímami, s ktorými spolupracuje ich nemocnica. Pred dávkou vedomostí sa však ešte chystali dať si dobrý obed a večer stráviť        na Kampe. Mozgové závity zobudia až zajtra.

Len mierne ich potrápili pri hľadaní hotela. Možno to poznáte, keď nie vy skúšate orientačný zmysel navigácie, ale ona skúša ten váš.

Po štvrťhodinke bola pani z aplikácie zmätená viac než pondelkové ráno. Napokon zvíťazila Petrina intuícia a o chvíľu už vylihovali na hotelovej izbe.

Bohumilý relax, ale samozrejme neskôr vymenili za jeho "akčnejšiu" verziu. Tá znamenala, usadiť sa v niektorej zo staromestských reštaurácií na terasu s drinkom v ruke. No hold: "V Praze            je blaze."

Po rannom pridriemaní, za ktoré určite vôbec nemohol ten drink, ale štrajkujúci budík na mobile, chytila obe mierna panika. Spôsobila ju "malá" zmena v programe. Prvé stretnutie nedajú          "na dámy" až o pol jedenástej, ale čaká ich už o deviatej. Ešteže to majú len pár ulíc peši.

"Ja som hovorila, že tie kolieskové korčule sa nám hodia," zakričala Petra z kúpeľne, pričom svoje krátke nohy záhadne predĺžila až na chodbu, aby zároveň s nohavicami na pol zadku, obliekala sako na pol rukávu.

"Mám vziať aj tie organizačné pokyny so sebou?, pokračovala v dorozumievaní krikom Zuzka. "Nechaj tak, utekajme, vygooglime."

Napokon šikovne všetko stihli a do pol hodiny už sedeli na stoličkách v kongresovom centre,      a diskutovali o najnovšom tímovom projekte. Príjemné prekvapenie priniesla dopoludňajšia káva.

"Jeeé. Ahojte. Čo vy tu?", ozvala sa z hlúčiku pri chlebíčkoch ryšavá energická osôbka.             Bola to Ivana, s ktorou Zuzana a Petra kedysi pracovali.

Ivu dávnejšie zlákali do jednej z pražských nemocníc, a tak, ako ona zvykla povedať, zbalila si všetky svoje obľúbené hrnčeky a mohla odísť.

"No vieš ako, koho pošlú na zahraničnú konferenciu, predsa tie najlepšie sestry nemocnice," začala Petra. "To je skvelé, tak môžeme dať spoločne obed a pokecáme. Teraz už utekám, mám workshop."

Baby sa rozdelili, a ani nevedeli, či si naozaj ten obed aj dajú.

Stretnutie ale zostalo v hlave Zuzane. V mysli ju z konferencie vrátilo opäť domov. Pripomenuli sa jej témy posledných rozhovorov s jej Tomášom. Nedávno prijal pracovnú ponuku do Belgicka      a ona stále nevie či budú spoločne pokračovať vo vzťahu alebo ich to, pre posledné veľmi argumentačné obdobie, nadobro "rozsekne."

V hlave jej znela jediná otázka, ktorú však od Tomáša ešte nepočula: "Pôjdeš tam so mnou?"    No zároveň sa pýtala i ona: "Išla by som tam s ním?"

Uvedomovala si, že ona nedokáže "tých pár hrnčekov" nechať len tak a ísť niekam, kam nevie,   či jej bude patriť vôbec ten jeden – ich spoločný. Na druhej strane, keď sa v živote rozhodujeme, tak vždy poznáme len možnosti voľby, ale nevieme, aká bude tá cesta, na ktorú sa na jej základe vyberieme.

"Po krátkej "neprítomnosti" sa Zuzka znovu vrátila do kolobehu konferencie. Do večera nemala    v plnej hlave od prednášok už ani milimeter miesta pre ďalšie otázky či odpovede. Priestor sa však záhadne uvoľnil ešte pri inej príležitosti.

Druhý deň konferencie sa Peťa so Zuzanou rozliezli samostatne po rôznych panelových debatách. Videli sa maximálne na obed. Ivu však ani jedna tentokrát nikde nestretla.

"Škoda, že sme ju vtedy nestiahli aspoň na kávu," zamyslela sa Peťa pri prvej porcii rizota.  "Možno sa tu ešte niekde zjaví, však vieš, že ona bola raz tu, raz tam," pridala vetu s pohľadom smerujúcim do okna Zuzka.

Po obede sa obe rozhodli opäť "rozložiť sily." Každá sa vydala vypočuť inú z prezentácií.              No a Peťa si vypočula i niečo iné.

"Počuj, ako to máte so stážami u vás na oddelení, vedel by som ti vybaviť teraz najbližšie jednu do Viedne. Chystáme sa tam v rámci tímu po lete na tri mesiace, vezmeme ťa so sebou, keby si mala záujem," spustil jej pri debate Dušan, jeden z tých ambicióznych kolegov z projektového tímu.

Veľmi otvorená otázka aj ponuka Peťu zaujala. Na mieste však určite odpovedať nechcela. Nebola si istá či je to práve ona, kto má byť karieristka oddelenia.

Po druhom dni podujatia si chceli dievčatá vydýchnuť. Nepadlo tak ani slovo o informáciách        z prednášok, a ani Peťa sa nepochválila s ponukou.

Tretí deň už nebolo v pláne toľko prezentácií, o to viac sa baby potešili, že pri dopoludňajšej káve znovu narazili na "duracellku" Ivku.

"Jeeé, dievčatá, dlžím vám ten obed. Pôjdeme po skončení programu? "Ja nemôžem, mám pred odchodom dohodnuté krátke stretko s rodinou," reagovala Peťa. Zuzka ale nemala v pláne špeciálny program, a tak neváhala. Obed bol skvelý nápad. Ešte lepším spoločná káva               na mieste, kde to Zuzku mimoriadne oslovilo.

Iva by svojou dobrou energiou "nakazila" aj hundroša zo Snehulienky. Zuzku potešilo nielen to,  že strávi čas v super spoločnosti, ale i to, že sa o nej niečo dozvie. Ako si tu v Prahe žije, čo má nové, kedy sa vydáva a tak podobne. Vedela len to, že Iva pred tými tromi rokmi odchádzala narýchlo a v podstate do neznáma. S Peťou sa mala stretnúť až tesne pred odchodom ich vlaku. Rozhodli sa teda, že ten smažák s hranolkami trochu vytrávia.

Keďže počasie sa aprílovo zvrtlo, tak sa ony celkom slušne pozvŕtali v budove Národného múzea. Po nadopovaní sa vitamínom K ako kultúra, bol čas doplniť ten ďalší K vitamín a dať si kávu.

Iva nezamierila vôbec ďaleko od honosnej budovy a zastavila priamo na Václaváku.  "Máš chuť na poriadny francúzsky dezert?," spýtala sa Iva.

"Fíha Paríž v Prahe? pýta sa s úsmevom Zuzka. "No, áno, táto sieť kaviarní PAUL je pravé Francúzsko. A vieš, aké tu majú eclaires? Poď ideme dnu, mne už začína byť chladno."

Vošli do neskutočne voňavého a sladkého sveta. Navyše, všade na obrazoch to vyzeralo,              že sú v parížskej kaviarni. Alebo, žeby na Pařížskej? To by si ale skôr, ako ten eclaires asi kupovali kabelku. Pričom v tom druhom prípade, by zrejme vôbec neplatili z vlastného.

Zlepšiť si deň v kaviarni PAUL sa dá na rôznych miestach v Prahe.

Ten na Václaváku vás môže v nej privítať. V tom, blízko stanice metra I. P. Pavlova, si dáte              na druhý deň skvelé raňajky. V Paladiu ochutnáte ich makrónky popri nakupovaní, no a tí šíkovní stihnú ešte kapučíno na Hlavním nádraží, kým zakývajú stovežatej na odchod.

Späť ale k našim dievčatám, ktoré sa pri sladkom celkom rozrečnili. "No a keď si sem prišla, sťahovala si sa vtedy k nejakej známej, bývaš ešte tam?" "Nie, ale bol to celkom crazy príbeh." "No hovor," zvedavo zahlásila Zuzana.

"Po mesiaci, čo sme spoločne bývali, mi akosi nesedelo, že ju často trasie, že má modriny a tiež, že zatiaľ čo ja som zjedla niekedy aj dvojnásobné raňajky, ona asi zo vzduchu žila. No a časom sa ukázalo, že nie tak celkom zo vzduchu, ale z drog."

"Čože?" "Netušila som, ako to riešiť. Nevedela so čo s ňou, čo so sebou." Iva porozprávala            aj o bdelých nociach, strachu o kamošku, ale aj o tom, či im neprídu na dvere klopať nejakí jej "kamoši."

No prekvapila ju aj ďalším rozuzlením situácie. "Celú dobu som o jej bratovi ani nevedela,          ale keď ju v jedno ráno priniesol domov, poviem ti, že neviem veru, či som v tom náručí nechcela byť skôr ja, ako tá známa. Zaujímavý spád to ale nabralo, až po jednej zo správ.        Čísla sme si vymenili práve kvôli jeho sestre.

"To má teda grády," hlesla Zuzi a napínavo počúvala ďalej.

Slová sú niekedy hybnou silou všetkého a inokedy zmaria veci skôr, než sú dopovedané... alebo skôr než ich dočítaš.

V krátkej pauze, akoby Iva sama v tichosti svojej mysle, zrekapitulovala situáciu,                        ktorú sa chystala opísať.

"V jeden večer mi napísal smsku, že on sa potrebuje nasťahovať o dva týždne do nášho bytu,      a ja že sa mám porúčať. Argumentoval tým, že chce byť sestre bližšie, a že bude to mať všetko pod kontrolou.

Vtedy som zistila, že jeho vizáž Kena nezodpovedala iba výzoru, ale aj rozsahu mozgovej kapacity. Namiesto toho, aby sestre riešil skutočnú odbornú pomoc, tak si tam po týždni nasťahoval svoju 'Barbie'. Jeho segra bola na tom ešte horšie, ako predtým.

Práve v tom čase som sa totiž, vo dverách už ich bytu, objavila s kamoškou 'v náručí'' ja.            Našla som ju v jednom parku."

Zuzana počúvala tak úpenlivo, že šálka v ruke s nápisom PAUL sa čochvíľa mohla "čítať" ako PA  a UL, keď by ju nevedome pustila z ruky na zem. Našťastie jej zanietenosť si odniesla len jej tmavá sukňa, na ktorú si vyliala posledných pár kvapiek lunga.

Zuzanu samozrejme najviac zaujímalo kam sa po "vysťahovaní" podela samotná Iva. Tá v tom čase nemala veľa možností, a tak príbeh ako zo seriálu pokračoval ďalšou časťou.

Iva vzala ponuku svojho kolegu: "Vezmi si so sebou to najpotrebnejšie a na nejakú dobu ti usteliem u mňa, v tej voľnej izbe." "Vieš, považovala som to vtedy za naozaj veľké provizórium, ale na druhej strane, vedela som, že v tej chvíli nepotrebujem otázky či je to správne riešenie, vedela, som, že správne je to nejako riešiť."

Tieto slová boli pre Zuzanu niečo, ako keď na minigolfe trafíte na prvú tú najkomplikovanejšiu jamku. Uvedomila si, že i vo vlastnej situácii potrebuje v prvom rade nejako konať.

Poeticky povedané, premyslené kroky sú síce rozvážne, ale niekedy, dokážeme hviezdy rozsvietiť, až keď pustíme sa do niečoho odvážne.

Ani ten Ivin príbeh ešte nepočula do konca, ale vedela, že to bude v poriadku, že napriek tomu, že v ňom malo všetko svoj spád, hlavná aktérka "nespadla."

Iva po rozprávaní, ako zo scenáru Rodinných alebo Susedských prípadov, pokračovala predsa len o niečo romantickejšie.

Z kolegu, neskôr spolubývajúceho sa stal partner a ďalšie spoločné zmeny statusov sú otvorené. Podľa poznávacieho znamenia na Ivinom prste už jeden pribudol a najbližší sa dá veľmi jednoducho predpokladať.

Dievčatá pokračovali v rozhovore o všetkom a o ničom. Okrem kávy vypili pollitrovú limonádu, naplánovali spoločný výlet do Prahy mimo pracovných povinností a "pristavili" sa aj pri nákupoch z internetu.

S každou témou sa posúvala aj ručička na hodinách. "Čo chvíľa príde asi už aj Peťa, aby sme stihli ten vlak," skontrolovala čas Zuzana a v tom sa objavila jej parťáčka vo dverách. aute,            tak ako? Pokecali ste? O čo všetko som prišla?, začala vyzvedať Peťa. "No, veru, zízala by si," presvedčivo dvihla obočie Zuzka a začala sa pomaly dvíhať.

"A ty sa kde zberáš? Ideš chystať vodu a papierové poháre na kávu s personálom RegioJetu?," ozvala sa Peťa. "Máme predsa ešte čas, ja som prišla skôr, aby som mohla aspoň krátko byť          aj s Ivou."

Samozrejme, že Iva teraz nevyrozprávala celý príbeh odznovu. To už nechala na dlhú cestu vlakom a na Zuzku.

Na druhej strane, Peťa sa stihla pochváliť "otáznikom" nad ponukou stáže do Viedne.

Zuzka zazdieľala prekvapenie zo správy, ktorú pred chvíľou napísal Tomáš: "Do toho Belgicka mám ísť o týždeň skôr. Že nech sa zaklimatizujem. Takže drahá, bude dovolenka. Minimálne      na tých sedem dní ťa beriem zo sebou."

Dievčatá ešte "poobracali" svoje dilemy zľava, sprava a pred odchodom na stanicu si každá ešte objednala: "Kapučíno so sebou, prosím."