Slobodne

"Poď už zlatko, musíme za ocinom. Doma sa budeme ďalej hrať."

"Ale doma nemáme preliezku, ani pieskovisko," zapišťala klasickým detským vzdorom malá Veronika, ktorú Olina už minimálne pätnásť minút presviedčala, pre trojročné dieťa, na nie príliš férovú výmenu, ihrisko za detskú izbu.

"Máš tam trampolínu aj obľúbené kocky. Minule si postavila krásny hrad, dnes môžeme dorobiť stajňu pre koníky," skúšala Oli a svoju "ponuku" doplnila sladkou odmenou.

Veronika napokon sama uznala, že čerstvo uvarený puding so šľahačkou je dostatočný úplatok a poslušne chytila mamu za ruku.

Olu doma čakal Denis. Dalo by si sa povedať štandardný "model" manžela, ktorý sa ženil preto, aby neprišiel o všetky výhody mama hotela a isté samozrejme získal. Čo ale úplne štandardné nebolo je jeho vzťah s malou Veru.

Chránenú princeznú rozhodne nečakajte. Na druhej strane, Olina Veronku neskutočne milovala. Materinská láska mala v jej prípade cenu sebalásky. Vedela, že status priateľky, snúbenky, manželky a dokonca aj milenky, každú ženu s daným mužom spojí, no dokáže ich aj veľmi rýchlo rozdeliť. Mamou svojmu dieťaťu však zostáva navždy.

"Môžem sa hojdať s tebou?, spýtal sa Veru rovnako blonďatý drobec, jedného dňa na ihrisku, kde sa tieto pekné májové dni chodili hrávať. "Mamííííí....", rozbehla sa hneď za Oli.

"Prepáčte, len sa chcel tiež pohojdať," uviedla malej krik na pravú mieru mamina malého spoločníka Danielka.

"Chápem, ona len trochu spanikárila, nič sa nestalo," doplnila sympatickú rovesníčku Olina.

Či uveríte či nie, padla jedna tradičná otázka: "A nevideli sme sa už niekde?" Tá rozvinula ďalšiu konverzáciu aj ďalšie, a ďalšie stretnutia na ihrisku.

Oli zistila, že mamina malého Danka býva len pár vchodov od nich, že je to rodená Záhoráčka, čo si vzala východniara a už sa s ním stihla aj rozviesť, že s malým žije teraz sama, že robí externe účtovníctvo, no a tiež, že často trávia čas v blízkej kaviarni Monster Cafe.

"Bývajú tu perfektné detské akcie, dospelí tu zvykli mať zážitkové maľovania a dokonca                 tu koncertuje aj Fragile. Budúci mesiac sa chystáme s kamoškou. Kľudne sa pridaj."

"Oou, Fragile, tak to ja môžem. Ja keď si ich doma niekedy pustím, to je taká acepella, že Kostka by ma hneď vzal do partie," ohodnotila svoj hudobný hluch Oli a potešila sa, že ju Danka takto pribrala do partie.

Dobrú "partiu" si ale vytvorili už aj baby. Občas dokonca vymenili spoločný čas s deťmi                  za spoločný pokec práve v Monsteri.

No a aké by to boli babské debaty, keby sa v nich neobjavila téma chlapi.

Danka mala svoj jasný pohľad formovaný istým "Don Juanom", ktorý si "požičal" ešte i isté črty   od Giacoma Casanovu. Príbeh založený na lži, v ktorom mali ženské mená rôzne roly, len nikdy neboli pomenované tým, čím skutočne boli, sa nemohol skončiť inak, ako koncom.

"Jednoducho slobodu vo vzťahu, zamenil za neveru a lásku vo vzťahu, za emócie,                  ktoré vyprchajú ako parfém."

"To si povedala až poeticky," zareagovala Oli. "Jedna báseň to veru nebola. Navyše ja som čakala malého, takže hyperstresové situácie, náladové záplavy a podobné stavy, som si vedela privodiť aj bez neho. Povedala som si, ak ty chceš slobodu, tak ja svätý pokoj od teba."

Danka sa ešte rozrečnila o podrobnostiach, ktoré viedli až rozvodu a rozhodnutiu, že nebude brániť niekoho slobode, no v prvom rade nie tej svojej.

No a možno to bolo všadeprítomnými vtipnými postavičkami "monsterov" v podniku, že veľmi rýchlo, každú z ďalej opisovaných situácií odľahčili a zo stretnutia sa nestala terapia.

A práve preto, že nešlo o monológ, svoje "sračky" dala zo seba aj Oli. Konečne niekomu naplno vybavila, ako sa Denis k tomu postavil, keď sa mu "vydarene" postavil.

Keď sa dozvedel o Olinom tehotenstve, začal v nej postupne vyvolávať pochybnosti o tom             či si dieťa chce nechať.

Vytvárať presvedčenie, že cudzia myšlienka je vlastne vaša myšlienka, je majstrovstvo manipulácie.

Denis ho zjavne ovládal. Až natoľko, že Olina sa skutočne sama seba pýtala či dieťa zvládne        ako mama, či budú mať dostatok financií, či si tým "nezatvorí dvere" k lepšej práci.

"Bolo mi jasné, že Denis dieťa nechce. Neznamenalo to však, že automaticky je to i moja odpoveď. Hľadala som stále tú vlastnú a našla som ju v jednom momente.                      Paradoxne, keď mi povedal, že však o svojom tele mám právo rozhodovať ja a nie to ešte nenarodené dieťa."

A práve preto sa narodila malá Veru. Denis "spustil hru" akceptujem, no nezdieľam. Neznamenalo to nič iné, ako to, že pri kúpaní bol tak maximálne dvakrát, prebalil tak jedenkrát   a uspával výnimočne. Aha, pardón, taká situácia nenastala nikdy.

"Čo mu vadilo, nerozumiem? Veď otcovia sú z dcér namäkko a ním tá malá ani nepohla?    "Vedela som, že pri rečiach o deťoch vždy trochu 'cúvol', ale nikdy som si nemyslela, že keď to raz príde, že doslova hodí 'spiatočku'. A pravdupovediac po nočných, nie spánkoch,                    ale driemaniach pri malej, dennom bľabotaní a svete zloženom z plienok a sunaru som nemala energiu ešte zisťovať psychologickú podstatu jeho nerodičovského správania."

Povedzme, že ak aj otec neprebalí, nevstane v noci pri každom zaplakaní, alebo dá čiapku naopak, ešte stále to nie je otec – krkavec. Olina sa však trápila viac než len kvôli Denisovému nezáujmu "o precikanú plienku." On skutočne Veroniku ignoroval, hoci to znie akokoľvek sci-fi.

Poviete si, že však minimálne plač mu musel vadiť. Nevadil, pretože ráno odchádzal skoro, večer prípadne nebol doma a keď k nejakému nariekaniu došlo, zdvihol sa a odišiel do vedľajšej izby.

"Neskutočné," krútila hlavou Danka. Neskutočné na tom celom bolo to, že Oli to znášala a znáša doteraz. "To ako fungujete, veď malá má tri roky?" spýtala sa doslova s výzvou na zmenu Danka.

Olinina odpoveď nebola nijako prekvapivá. Už len žili pod jednou strechou. Spoločné dieťa        ich rozdelilo bez toho, aby za to bolo nejako zodpovedné.

Uvedomovala si, že ignorovať Denisa môže, ale nemôže ignorovať svoju vlastnú identitu,        ktorú teraz tvorila ako mama. Chcela nechať Veroniku "dýchať" vzduch, ktorý dusil ju samu?

Dievčatá si dávali pravidelného "spicha" na ihrisku, rozoberali všetko. Od obľúbeného jedla svojich detí až po top výrobok v Dm-ke.

Stále viac boli nie susedkami od vedľa, ale kamarátkami.

Nekŕmili sa nevyžiadanými radami, ktorá čo musí a prečo. Neboli ani tými hluchými bútľavými vŕbami, z ktorých často počuť len ozvenu. Ozvenu toho, čo chceme počuť.

Niekedy si na ihrisku s deťmi pripadali, že aj ich problémy sú len ako zle "upečená" bábovka        z piesku. Stačí iba začať odznova.

"Počuj a malej otec nechýba? Predsa len, už vníma, ako sa kto k nej správa," spýtala sa raz Daniela len tak náhodne, že nečakanejšie už len vedcovi blikne nad hlavou tá pomyslená žiarovka.

"Jej detská hlavička zatiaľ vníma to, že tato sa s ňou nechce hrať s obľúbeným domčekom       pre zvieratká, že jej namiesto čerstvej Horalky ponúkne staré mini sušienky od káv z kaviarní,     a že ju zabudol odviesť na krúžok gymnastiky, na ktorý ju mimochodom od toho času voziť už nemusí."

"A uvažovala si už nad tým, keď sa to zmení a malej sa začnú na rodinu a otca vypytovať               aj učiteľky v škole či kamarátky na tréningoch?

Danka vlastne ani nechcela, aby Ola odpovedala jej, ale sebe, a to nešlo okamžite.

Okamžite ich však májová búrka presunula z ihriska do blízkeho Monsteru. Veru aj Danko si našli svoje miesto v detskom kútiku medzi pastelkami a omaľovánkami, dievčatá pri čerstvej limonáde.

"Pozri, pri ich prvom stretnutí na hojdačke, som myslela, že tí sa nikdy neskamošia a aha,              sú ako hrdličky pred svadbou v detskom vydaní," okomentovala rozkošné maľovanie                      a prepožičiavanie si pasteliek a fixiek Danka, pričom rovnako ako dieťa sŕkla zo svojho pohára.

Búrka neutíchala, a tak to vyzeralo, že limonádu budú musieť ešte prestriedať s kávou a deťom prikúpiť minimálne džús, kým si nespomenú, že existujú aj hranolky s kečupom.

S pribúdajúcimi dažďovými kvapkami pribúdali aj hostia v kaviarni, aj detský kútik sa rozrástol      o pár nových záujemcov o kocky či plyšáky. Danka si všimla, že Veru je čoraz neistejšia                a v momente, ako k nej prišiel niekto cudzí, cukla a "nasáčkovala sa" k mame na stoličku.

"Nezdá sa ti, že sa nejako cudzích bojí?" otvorene zareagovala Danka, pričom si vybavila aj prvú situáciu s hojdačkou.

"Je pravda, že s neznámymi si príliš nerozumie. Možno je to aj o tom, že sa stále venujem len ja. Denis sa na ňu maximálne nepríjemne pozrie alebo zvýši hlas."

Dievčatá sa rozišli. Oli ešte nakúpila a už v duchu riešila, že dá ešte prať malej úbor                    na  gymnastiku, vyplatí divadlo, čo idú zo škôlky a konečne objedná tú sadu nových nožov, pretože ju nebaví dvakrát za tri mesiace dať dvakrát takú sumu za naostrenie tých, čo sú            v  kuchyni.

Odomknutie dverí jej ale dalo lekciu, nie zo šikovnej gazdinky, ani nie z kurzu, ako byť dobrou mamou pre dnešné deti, ale dokázalo jej, že na vlastné rozhodnutie nebol nikdy lepší čas.

"Si grambľavá, len retardované decko takto vyleje kakao. A nerev teraz. Mňa nezaujíma,                že si si umazala obľúbené šaty. Okamžite si ich prezleč alebo vieš čo, kľudne si ich ešte zasopli, tým nariekaním, to už pôjdu rovno koša. Čo si myslíš, že tu budeme skákať podľa teba.          Stále ti to hovorím, mama sa mala inak rozhodnúť a ty by si tu nebola."

Oli v tom momente myslela, že počuje scénu z filmu, že to sa jej snáď len zdá. Ráznym krokom vošla do miestnosti a zatiaľ bez slov vychrlila na Denisa pohľady, v ktorých nebol ani hovädo,  ani debil, ale rovno psychopat.

Schytila usmoklenú Veroniku, objala ju a naposledy zabodla pohľad do Denisa so slovami:          "Si egocentrický hajzel. Vedela som, že dokážeš zo seba vypustiť akúkoľvek debilbnú hlášku,    ale toto si prehnal.

Ty sa choď dať liečiť, keď si dovolíš na vlastné dieťa."

Ešte v ten večer malú aj seba narýchlo zbalila a noc už trávili u Olinej mamy.

Na druhý deň mali deti v Monsters Cafe párty s bublifukmi. Oli síce mala hlavu jednu veľkú bublinu, ale Veru ukrátiť o pekný zážitok nechcela. Navyše, debata s Dankou, ktorá tiež mala prísť s malým, jej padne vhod.

"Ja som myslela, že mu v tom momente asi vykričím emócie zo všetkých tých troch rokov.         Čo troch rokov aj celého tehotenstva. Nechýbalo veľa a vybuchla by som. Len v tej v chvíli bola pre mňa malá dôležitejšia, ako on," rozhodene spustila zo seba Oli spŕšku viet, ktorá smerovala  k jedinému.

Začínalo jej byť viac než jasné, že hranica rešpektu, tolerancie, ale aj pochybností už bola prekročená. Za ňou je už len jediná voľba, a to rozvod.

Voľba, ktorá Danku nebude bolieť, pretože opustí zdroj bolesti. Voľba, ktorá sa jej nepýta či si ju vyberie, ale ktorá chce vedieť, kedy sa už pre ňu konečne rozhodne.

Bol májový večer. Oľa práve v aute smerovala domov z prvého stretnutia s rozvodovým právnikom. V aute hrali "Co bolí, to přebolí..." a ona dopíjala posledný hlt už studeného lunga, ktoré tentoraz chutilo ako sladké latté s karamelom.

V pamäti si prehrávala rozhovory s Dankou, v ktorých nepočula rady, ale len otázky, na ktoré si mala odpovedať. Tie rozhovory, bez ktorých by dnes ešte stále čakala na moment, kedy si ona sama odpustí trest a udelí si amnestiu, ktorá sa teraz skrýva v jednej zložke papierov na sedadle spolujazdca.

"Nemyslela som, že raz budem pripíjať na rozvod, ale dnes sa cítim akoby som bola Angelina Jolie, ktorá sa práve rozhodla ukončiť to s Bradom Pittom. Rozhodnutia, do ktorých som išla slobodne, boli vždy tie najlepšie," doťukala sms-ku Danke a naštartovala.