Slobodná inšpirácia (s rešpektom)

Sloboda je nám prirodzená. Akonáhle nám na ňu niekto siahne viac či menej sa ohradíme. Vždy je ale dobré mať na pamäti, staré - známe: "Moja sloboda končí tam, kde začína tá tvoja." V medziľudských vzťahoch rešpektujeme jeden druhého. Minimálne sa to o snažíme. Čo však vo vzťahu napríklad k takému štvornohému chlpáčovi? PAVLA DUGOVIČOVÁ, predsedníčka SLOBODY ZVIERAT vie, že zvieratá častokrát nechcú od nás ľudí nič viac, len aby sme boli tými ľuďmi.

Do srdca Pavly Dugovičovej sazmestí nielen celá jej rodina, citlivý prístup voči ostatným a pozitívne myslenie, ale aj množstvo duší, ktoré hoci sú nemé, niekedy by vyrozprávali také príbehy, že by sme z nich možno onemeli i my ľudia.

Ak by ste si na tabuľu s poznámkami, fotkami, možno malými drobnosťami mali pripnúť tie svoje "spomienky," ktoré by Vám pripomenuli prvé kroky, dôležité chvíle alebo najdôležitejšie úspechy v rámci Vašej odbornej práce venovanej životu zvierat, čo by na tejto nástenke bolo?

"Zrejme by to bola fotka, ktorú urobil už veľmi dávno môj starý otec - profesionálny fotograf. Bol na nej slovenský čuvač DINGO odfotený na snehu pri brehu rieky Váh, v Piešťanoch kde sme bývali.

Mala som asi päť rokov a bol to môj prvý pes v rodine. Doteraz tú fotku mám. Energia, ktorú v nej cítim je spojená s mojimi blízkymi a láskou k celej mojej rodine. Ku všetkým, ale aj tým, ktorí už so mnou nie sú. Napokon, hoci nechcem, aby to vyznelo ako fráza, ale moja rodina je alfa a omega môjho spokojného života."

Z vlastnej praxe, akú povahovú črtu považujete za najdôležitejšiu pri svojej práci. Na druhej strane, akú by ste si priali mať, aby pre Vás bola práca možno jednoduchšia, možno ľahšie zvládnuteľná atď. ... Prípadne je niečo z pováh, tých zraniteľných zvieracích duší, čo by ste si radi od nich "požičali?"

"Určite mať nadhľad, nezblázniť sa z maličkostí a problémy riešiť s chladnou hlavou. Verím, že všetko sa dá vyriešiť, len je potrebné chcieť. Pri svojich rozhodnutiach sa snažím brať ohľad na pocity druhých a zbytočne ich nezraňovať. Niekedy aj za cenu ústupkov.

Čo však neviem nikdy pochopiť a často som z toho veľmi dojatá je, že zvieratá, ktoré prichádzajú do útulku, často po krutom týraní, málokedy s nami "bojujú." Okamžite akoby zabudli na trápenie, ktoré im človek spôsobil a pri láskavej opatere znovu dôverujú. Toto mi je veľmi cudzie, pretože zradu neviem odpustiť."

Ráno si zvykneme dať vždy nejaký ten životabudič. Či je to už nejaká tá káva, vitamíny a pod. Čo si zvyknete Vy, denne namiešať do pomyselného "myšlienkového životabudiča?" Akými pocitmi, myšlienkami, možno výzvami ... sa v úvode dňa sa naštartujete?

"Vyznie to možno vtipne, ale v prvom rade rozmýšľam aký je deň. 😊

V podstate milujem stereotyp a nerada vybočujem zo zabehnutého rytmu života. Mojím ranným budičom sú moji dvaja psy a dve mačky, ktoré ako keby striehli, kedy otvorím oči a začali sa dožadovať raňajok. Keďže manžel a syn sú už samostatný, rannú kávu absolvujem až v útulku. Snažím byť vždy pozitívne naladená a keď nič nevybočuje z klasického modelu 'slnečného dňa,' žiaden 'elixír' nepotrebujem. Som veľmi pozitívny človek, snažím sa vykročiť do každého nového dňa s humorom mne vlastným a vyžadujem to tak trochu aj od ostatných. Myslím si totiž, že okrem vážnych životných situácii, je potrebné brať život s humorom. To nám pomáha nezblázniť sa."

Zvieratá nedokážu hovoriť ľudskou rečou, vnímajú však, cítia, dávajú späť čo dostávajú... Keby ste si mali spomenúť na chvíle, kedy ste mali pocit, že vám chce pes či iné zviera doslova niečo povedať, čo by sa vám vynorilo v pamäti? A prípadne, čo myslíte, aký odkaz by mali zvieratá z pohľadu svojho života pre nás, dnešných ľudí?

"Zvieratá dokážu hovoriť, závisí to však iba od nás, ako veľmi im vieme porozumieť. Smutných i veselých situácii je v útulku veľmi veľa. Bolo mnoho psích očí, ktoré v mojich spomienkach a srdci navždy zanechali stopu. Zrejme najviac ma zasiahla smrť môjho posledného psíka. Po snahe na klinike jej zachrániť život mi zavolali, že už prišiel jej čas, aby som sa s ňou prišla rozlúčiť. Napriek neskutočnému smútku, som zažila nádherný pocit, kedy mi moja vlastná fenka rozprávala a utešovala ma. Nie som blázon, ale takýto intenzívny pocit bezhraničnej lásky a dôvery som zažila prvýkrát. Som jej veľmi vďačná za túto skúsenosť, a preto ešte intenzívnejšie prežívam smrť chorých zvierat v útulku.

Myslím si že keby vedeli zvieratá nahlas kričať, iste by nás prosili, aby sme ich viac rešpektovali. Naučili sa s nimi žiť v harmónii a hlavne neprestali byť vo vzťahu k nim ľuďmi."

Celoslovenské centrum Slobody zvierat sa denne snaží práve o spomínanú harmóniu. Pretože v tomto prípade tá sloboda znamená aj to, že hoci ich život je v našich rukách, tie majú skôr hladiť ako raniť.

ilustračné foto: slobodazvierat.sk