Náhodná stretávka

""Katíí, máš niečo na zajtra večer?" ozvalo sa od vedľajšieho stola a kolegyňa Iva tým prelomila dlhé a ohlušujúce ticho. Dnes sme sav kancelárii totiž zrejme dohodli na dokonalej matematickej rovnici. Plný počet štyroch kusov sme vydelili dvomi.

"Nemám nič," zareagovala som akosi podvedome s očami v počítači. "Skvelé, tak poď so mnou na jednu vernisáž. Milujem obrazy tej autorky a chcééém, chcééém ich vidieť naživo!" zapišťala lepšie ako trojročná škôlkarka a pokračovala: "Kamoška mi práve píše, že ten jej si musí vymeniť službu, a tak nemá kto byť s deťmi. Pôjdeš so mnou?"

Chvíľu som váhala, či ponuku náhradníka vziať, ale s vedomím, že motto "Byť spontánnejšia" som si pripísala na nedávny novoročný zoznam predsavzatí, som napokon prikývla.

Priznávam, že v tej chvíli ma nezaujímalo, o čo ide, kto je tá maliarka ani kde to bude. Moje rýchle "Skvelé, tak ideme" a Ivine výrazné "Ďakujem" nám vtedy obom stačilo a do pozadia sme si namiesto rádia opäť vrátili hit dnešného dňa – ticho. Ešteže poznáme jeho slová.

Na druhý deň ráno som sa predsa len začala trochu vypytovať: "Ivi? A čo to dnes bude za obrazy? Nejaké abstrakcie, v ktorých budeme hľadať emócie?" Zarýmovala som s kútikmi dohora a zisťovala ďalej: "A kde to vlastne bude?" "A čo si obliekaš?" "A o koľkej to je?"

Iva tak okrem rannej sprchy práve dostala ďalšiu, slovnú. Osviežila ju však zrejme rovnako, pretože mi okamžite vychrlila názov aj pointu snáď každého druhého autorkinho obrazu. 

Opísala mi, prečo by ten mala rada v predsieni a ten ďalší v obývačke. Nezabudla ani                    na dokonalý večerný outfit, ktorý mala premyslený hádam už od tej chvíle, ako klikla na "Mám záujem" vo facebookovej udalosti vytvorenej k tejto výstave.

Zistila som, že maliarka nie je vôbec tou, ktorá sa svojím dielom práve hlboko zamyslela nad šírením neľudskosti v spoločnosti, hoci sa jej práve podarilo iba rozliať si svoju popoludňajšiu kávu na pripravené plátno.

Tvorí portréty, do ktorých vždy domaľuje i niečo, čo danú osobu charakterizuje. No a tradičným miestam dáva netradičných návštevníkov. Čo by ste povedali napríklad, kedy sa pod Eiffelovkou konalo tradičné japonské pitie čaju alebo sa v mestečku ako z amerického westernu, stretlo niekoľko afrických tanečníc?

Možno to dnes nebude taká nuda, ako som si myslela. A možno prídem domov a rodine poviem: "Milí moji, dám na to aj tri výplaty, ale my budeme mať vlastný rodinný portrét.

A áno, drahý, spokojne ti môže okolo krku domaľovať šál FC Barcelony a našej malej Miške dať do rúk repliku sošky Oscara, pretože jej výrečnosť a fantáziu raz ocení minimálne VŠMU. Teda aspoň podľa mňa, vlastnej mamy, ktorá samozrejme vie jednoznačne najobjektívnejšie zhodnotiť kvality svojho dieťaťa."

Späť ale k dnešku. Obrazy, ktoré tam mali byť, poznám len z rozprávania. Ich autorku som si nestihla vygoogliť, viem iba jej meno. Je to nejaká Simona Varady. No a o 18.00 hod. mám byť niekde v Petržalke. Volá sa to tam Kafe Lampy. Vraj priestor, kde vás nielen nasýtia koláčom, povzbudia kávou, ale doprajú vám aj čosi pre dušu. Výstavy či prednášky sa tu konajú pravidelne, občas nejaký koncert a celkovo to tu žije.

"Už končím. Musím ísť ešte domov prehodiť outfit, pozrieť termín ZRPŠ, skontrolovať či Maťo urobil s malým úlohy, a vidíme sa." "Jasan, veď aj ja to už tiež balím. Ešte zvestujem tomuto pánovi, že, samozrejme, mu pomôžem aj nabudúce, aj keď to už budepo tristýkrát,                        a odchádzam."

Doma som bez veľkých príprav na seba hodila prvé šaty, ktoré som zbadala na vešiaku.            Make-up držal statočne už od šiestej rána, takže to bolo v pohode. Akurát som vymenila pohodlnejšie topánky za podpätok, pri ktorom by aj Sklenaříková zaváhala, či má naozaj tie najdlhšie nohy. No a kancelárskemu lesku na pery som dala košom kvôli červenému rúžu,        ktorý som si nedávno kúpila.

Moja Miška mi hneď poznamenala, že na najbližšiu tanečnú si ho požičia. Vraj presne taký mali tie tety vo videu, podľa ktorého sa učia aktuálny tanček.

Vtip je ale v tom, že teraz cvičia cirkusovú choreografiu. Nie do cirkusu, ale do Kafe Lampy sme prišli v predstihu. Prostredie ma oslovilo. Útulné, s príjemným personálom, vôňou kávy a akousi neviditeľnou kreativitou vo vzduchu. Hlúčik pár ľudí sa pomaly zväčšoval. Pri jednotlivých obrazoch všetci intenzívne debatovali ako uznávaní teoretici umenia.

Ja som sa im snažila priblížiť aspoň v tom nakláňaní hlavy zo strany na stranu. Teda ladila som sa v tom aspoň s Ivou. Tá sa tu totiž stala na chvíľu, nie kolegyňou z účtovnej firmy, ale priamo        z  renomovanej galérie.

S pohárom červeného v jednej ruke a plagátom k výstave v druhej ruke nám to možno verili        aj ostatní. Čomu som ale nemohla uveriť ja, bol moment, kedy sa mi pri jednom z obrazov prihovorila spolužiačka zo strednej školy, o ktorej som nevedela viac... no úprimne...                        od posledného zvonenia po maturách.

"Čauko, a ty čo tu?" V prvej stotine sekundy som zalovila v pamäti a hovorím si: "Tretia lavica, miesto pri okne a vždy sladká desiata. Jasné, to je Marcela." V tretej stotine sekundy som sama pre seba pochválila svoju pamäť, že takéto niečo "vyloviť" po vyše dvadsiatich rokoch je skutočne jej úspech.

"Jeeé! Ahoj. Mňa sem pozvala kolegyňa. Ocitla som sa tu teda náhodou." Ani som jej nestihla povedať, že môžeme potom podebatovať aj viac, a už zdraví ďalšiu známu tvár. No tak pozor. Zasvietila mi kontrolka v hlave. Ja túto útlu, usmiatu osôbku predsa poznám. To je Petra, rovnako spolužiačka z gympla.

"To je aká náhoda, že sme sa tu stretli. Kedysi sme chodili na diskotéky, dnes na vernisáže?" dodala som svoj pokus o vtipnú poznámku. "Nooó, a to nie sme všetky. Je tu aj Maťa, aj Andrea. Zuzka píše, že už je na ceste, že nech jej necháme jeden pohár bieleho." "Fíha," zaznela som možno trochu prekvapene. "Už chýba len Monika a boli sme kompletná zostava 'dievčat              z titulných stránok' školského časopisu nášho gymnázia. Ale to by bola už iná 'story'."

Tú svoju teraz písala umelkyňa, ktorá tu mala výstavu. Našu "triednicku hodinu" prerušila moderátorka večera. Privítala hudobného hosťa, ktorý každému tak trochu rozvlnil boky. Ja som práve mala "v hľadáčiku" jeden z obrazov, kedy som prižmúrila oko a predstavovala si ho na jednej zo stien našej obývačky, a potom to prišlo. Za potlesku sa pri moderátorke objavila ďalšia naša spolužiačka.

Kedysi Simona Tižinská, dnes zrejme šťastne vydatá Simona Varady. Od prekvapenia mi z rúk skoro vypadol ten pohár červeného. Tak toto som skutočne nečakala. To, že ma kolegyňa pozve len tak na vernisáž, to ešte "Pani Náhode" uverím, že tu stretnem jednu, dve spolužiačky, aj to jej ešte "zožeriem", ale že ma "pošle" rovno na spolužiačkinu výstavu, tak to je už viac ako dokonalá, to je perfekcionistická náhoda. Kiež by som bola ja taký perfekcionista.

Úvodné predstavenie autorky, krátka reč nie samozvaného, ale skutočného umeleckého kritika a milé poďakovanie samotnej Simony prebehlo tak rýchlo, že som sa za menej ako dvädsať minút cítila už nie, ako na vernisáži, ale ako na školskej prestávke našej 4. B.

Dozvedela som sa, že v radoch mojich bývalých spolužiačok je napríklad slobodná mamička aktívna v miestnej komunite, rozcestovaná manažérka v jednej malej cestovke, ale aj šikovná krajčírka, ktorej, keby dnes zavolal módny návrhár, tak je pripravená mať s ním spoločnú kolekciu. A samozrejme, z krajčírky by sa okamžite stala aj ona módna návrhárka.

Ten mix našich profesií, pováh či modelkovsko-nemodelkovských postáv dokonale zapadol      do rôznorodosti všetkých tých umeleckých portrétov na stenách, ich farieb a zachytených čŕt ľudských tvárí.

Či tieto črty zachytáva štetec na plátne, slová na papieri alebo vety v rozhovoroch, ich podobu im vždy určuje život.

Pri bežnej debate o práci, chlapoch, snoch, ktoré okresala realita a nejakej tej akcii, Chvalabohu, zatiaľ nás zaujímali nie tie v Kauflande, ale tie v ZARA, sme ale zistili, že sme sa vlastne vôbec nedostali k Simone.

Tá musela najskôr vyrozprávať svoj príbeh redaktorke miestnych novín, odpovedať jednej pani, ktorá si vymýšľala otázky hodné doktorátu z výtvarného umenia, a uchmatnúť si svoj drink,      aby sa konečne trochu odviazala.

A už bola pri nás. S nadšením rozprávala, aká je šťastná, že sa jej podarilo urobiť prvú výstavu. Pôsobila naozaj spokojne.

Bol to jednoducho jej večer a bývalé spolužiačky z gympla sa stali doslova povestnou čerešničkou na torte. Pri všetkých tých tradičných otázkach, ako sa jej to podarilo, koľko času strávila maľovaním obrazov, a či plánuje aj ďalšiu výstavu, sme sa aj my, kedysi kamošky, ktoré riešili požičanie voňavky na WC na diskotéke, či "helfnutie" pri písomke z matiky, stali tými redaktorkami miestnych novín.

Pýtali sme sa jej na to, čo by sa jej ako umelkyne pýtali všetci. Postupne sme sa rozliezli každá    k niektorému z obrazov, vytvorili akési dvojice. Tie "školské" s niektorou so spolužiačok alebo tie párové, tak ako sme sem prišli. Ja som, samozrejme, nezabudla na svoju kolegynku "z galérie", ktorá tu bola doslova v raji a každý jeden z obrazov obdivovala s nadšením dieťaťa pri kúpe novej hračky.

Hoci v tomto prípade si tú "hračku" – obraz – nekúpila. Keď som sa opäť pridala k Ive, okamžite utrúsila jednu poznámku:

"Ty počuj, a tá tvoja spolužiačka tu má aj nejakú rodinu? Vieš, napríklad manžela, ktorý jej prinesie veľkú kyticu a pridá ešte väčší bozk." Priznám sa, že v tej rýchlosti, ktorou mi náhoda servírovala momenty dnešného večera, som momenty z jej osobného života ani nepostrehla. Opäť som si však spomenula, ako sme Simonu "spovedali" ako umelkyňu a nestihli sa jej spýtať, ako na kamarátku, na bývalú spolužiačku.

Iva sa mi pri tomto krátkom zamyslení akosi stratila. Keď som ju ale videla pri naširoko vysmiatom fešákovi, hovorím si, nebudem rušiť, a pristavím sa na chvíľku pri Sime, ktorú v tej chvíli "obklopovala" iba Petra, jedna z členiek našej aktuálnej postgymnaziálnej zostavy.

Poriešili sme atmosféru priestorov, kvalitu druhého pohára vínka aj outfity niektorých dám.      Keď už malo prísť na rodinu, deti a plánovanie letnej dovolenky, tak opäť debatu prerušila moderátorka. Malá poznámka, niet sa čo čudovať, tomu s tou dovolenkou, veď už v januári je potrebné myslieť na júl. Najmä, keď máte "pod rukou" známu z malej cestovky a predpokladáte, že vďaka nej by mohli byť malé aj náklady na jej zafinancovanie.

Oficiálnu časť vernisáže ukončilo vyhodnotenie súťaže, o ktorej v miestnosti nikto nevedel. Opäť "kraľovala" náhoda, pretože nikto netušil, že ak si vezme plagát k výstave, každý jeden má svoje číslo, no a to číslo bolo aj v osudí, z ktorého Sima ťahala víťaza. Šťastlivec, ktorý bude mať rovnaké číslo na plagáte, získa možnosť maľby vlastného portrétu od autorky.

"Krátka chvíľka napätia a víťazom sa stáva... víťazom sa stáva číslo 25." Čo, dvadsaťpäť? Veď to je na mojom plagáte, ktorý som skoro nechala na najbližšom stand-by stolíku. "Prosím číslo dvadsaťpäť medzi nás," akčne vyzvala moderátorka a ja som s prekvapením v očiach smerovala k Sime a slečne s mikrofónom, aby som reagovala na svoje víťazstvo. V tej veľavýznamnej chvíli som povedala niečo v tom duchu, že sa teším, že práve ja, ktorá som len dnes spoznala jej umenie, budem mať tú česť stať sa jeho súčasťou. "No zároveň sa teším, že popri tom spoznám aj tú Simonu Varady, s ktorou som kedysi sedela v jednej triede."

Boli sme spolužiačky, ktoré vedeli aj o tom, kedy má ktorá svoje dni, a dnes som do istej chvíle nevedela ani len jej nové meno.

Postupne to v miestnosti utíchalo. Ja som si priebežne vymenila rozlúčkové "božteky" s každou z bývalých spolužiačok a venovala sa opäť Ive, ktorá časť večera strávila v pánskej spoločnosti kópie Janka Koleníka. Teda, niežeby som tú vlastnú nemala doma a volá sa Martin, ale musím uznať, že táto bola o niečo dôveryhodnejšia.

Samozrejme, ma hneď zaujímalo či ho pozná, alebo sa tu dali náhodne do reči, ale príliš som      z nej nevytiahla. Sucho skonštatovala, že sa poznajú z bývalej práce, a že jednu dobu bývali na jednej ulici.

"Vidíš, tak aj ty si tu stretla známeho vyslovene nečakane. 'Pani Náhode' dnes ide karta. Už len čakám, kedy sa tu len tak objaví aj ten skutočný Janko Koleník," zavtipkovala som a pokračovala vo "výsluchu:""Ale tak, zrejme ste si fajn rozumeli, keď ste si mali čo povedať aj po toľkom čase. Nemali ste vy náhodou niekedy niečo spolu?" "Áno, boli sme dobrí známi, ale vieš ako, každý potom inde, tak sa kontakt ťažko udržiaval," touto klasickou frázou ukončila Iva debatu o svojej dnešnej spoločnosti.

V tej chvíli som postrehla, že Sima sa už chystá na odchod, a že sme tu medzi poslednými hosťami. Spokojne môžeme dnes Kafe Lampy zatvárať. So Simou sme sa objali, ako za starých školských čias. "Určite sa ozvi s termínom na ten portrét. Prídeš ma pozrieť priamo do ateliéru. Napíšem ti a už teraz sa veľmi teším, ako pokecáme."

To som ešte nevedela, o čom všetkom a na prekvapenia nebola skúpa ani Iva pri rannej káve      v práci.