Mon Dieu

"Vážení cestujúci, pripútajte sa prosím, budeme pristávať. Aktuálny čas v Londýne je trinásť hodín a dvadsaťpäť minút." Alicine slová zneli tentokrát o niečo pomalšie ako zvyčajne.            Bola v nich akási nostalgia z posledného letu. Pozajtra už nebude potrebovať dokonalý úsmev  a šikovne zbalený kufor. Kariéru letušky ukončuje na pravidelnej linke Bratislava – Londýn.

V tom slovenskom hlavnom meste má už nový byt a začína prácu na obchodnom oddelení cestovnej kancelárie. Po desiatich rokoch, kedy úsmev servírovala aj vtedy, keď ho zrovna "nemala v ponuke", sa rozhodla, že je čas odmeniť úsmevom i samu seba. Nie však tým,                z palubného menu, ale tým z vlastného vnútra.

Hoci svoj bratislavský byt neotvárala po prvýkrát, zdalo sa jej, akoby práve dnes niečo začalo. Vždy bola zvyknutá kufor nechať na chodbe, no dnes ho starostlivo vybalila. Bol čas zabývať sa tu.

"Čau Alic," "Ahoj Miši, čo moja? "Počuj, ja viem, že sme si dohodli na zajtra ten obed, ale ja nakoniec nemôžem. Dáme stretko inokedy? "Jasné, ja už oficiálne 'chodím len po zemi', takže kedykoľvek."

"To určite, už teraz ťa vidím, ako kupuješ letenky na náš spoločný výlet,"trefne poznamenala Miša. "Tak pá zatiaľ." "Pá a vidíme sa."

Keďže kamoška zrušila spoločný program, Alica sa hneď pustila do premýšľania, čo všetko zajtra postíha. Potrebovala dokúpiť nejaké veci do kuchyne, zavesiť záclony a obrázky, založiť knihy z krabice do domácej knižnice.

"Dobré ráno, suseda. Aká bola dovolenka?" Dovolenka? Spýtala sa Alica najskôr sama seba. No sused do toho ticha hneď pohotovo reagoval. "Mali ste včera kufor či nie?" doplnil a ona pochopila, že starý pán je v tunajšom vchode zrejme miestny "stolker". Za pár týždňov, čo tu býva, vie o nej pravdepodobne viac, ako ona sama o sebe.

"Jááj tak, no viete ja som letuška, teda bývalá letuška," opravila sa.

rečo bývalá? Čo, neboli ste spokojná? "Nie, spokojná som bola, ale..." Alica nestihla dopovedať      a sused už vetu dopĺňal: "... ale už ste mali dosť toho cestovania. Ja viem, musí to byť náročné, stále len po letiskách behať, nevyspať sa, a tak podobne," pokračoval všetečný pán, ktorý bol kedysi minimálne predajcom v trafike na letisku, keďže sa tak vyznal."

Alica presvedčivo kývla hlavou, aby pánovi dodala istotu, že je fundovaný kapitán aj psychológ v jednom a vyzná sa tak v týchto veciach úplne presne.

"Tak, nech ste moja čo najskôr opäť nielen nohami, ale aj hlavou na zemi, lebo poviem vám, čím menej budete snívať, tým menej budete sklamaná. Napríklad ja som dúfal, že táto čerstvo obielená stena vydrží čistá aspoň týždeň. A aha, už je okopaná. To sú tu za ľudia, Mon Dieu."

Alica empaticky pochopila susedovo rozhorčenie aj jeho prístup k snívaniu, ktorý by s ním ale  na sto percent nezdieľalo rovno 110 koučov zo 100.

S nákupom sa vrátila domov a kým ju čakala nevybalená krabica kníh a neožehlené závesy,        s radosťou si počkala na vriacu vodu v kanvici na kávu a čerstvý croassaint.

Po prvýkrát si chcela vychutnať raňajky bez toho, že kontroluje smsky, chaty, a to, ktoré najdôležitejšie drobnosti z kúpeľne ešte zabudla zbaliť.

Otvorila balkón, vzala so sebou len kávu a každú výčitku za jej nečinné vypitie nechala, ako inak, ako bývalá letuška, niekde vo vzduchu.

Gýčovo dokonalú chvíľku prerušila reč z iného balkóna. "Ale ja som chcel tú rohožku v čiernej      a nie modrej farbe. Potrebujem to vrátiť a chcem, aby ste to vyriešili v tomto telefonáte. Mond Dieu, čo tam vy robíte, keď všetko dobabrete."

Tým pánom je včerajší jej sused "stolker", ktorý má zjavne aj dnes nejaký problém.

Po týždni opäť na seba narazili pred vchodom. Sused sa trápil s nákupom v dvoch papierových taškách, ktoré už mali utrhnuté ušká a dudral, že tie plastové sú oveľa lepšie.

"No vidíte suseda, všade len papierové, a potom nosím nákupy, ako v tých amerických filmoch. Veď tam to všetko nosia v rukách či nie? Mon Dieu, už nech som doma."

"Chcete pomôcť? spýtala sa Alica slušne a už zadržiavala jednu padajúcu "americkú tašku." "Vidíte, kedysi som mal svoju sieťovku a dobre bolo, tie vydržali každý nákup. No pravda, vtedy sme nekupovali tristo drobností, bol tam chlieb, maslo, malinovka a bol som spokojný, že som ešte ušetril tri koruny na zrnkovej káve. Dnes kúpite tú zrnkovú kávu a chlieb a na maslo už nemáte. Poviem vám, to sú dnes ceny."

Kým sused hodnotil aktuálnu situáciu v obchodoch, Alica už držala obe papierové tašky                v rukách a mierila s nimi na štvrté poschodie, kde býval.

"Ďakujem Vám veľmi pekne pani suseda. A viete čo aj predstaviť by sa mi patrilo. Ja som Dušan." "Teší ma, Alica," odvetila ochotne, hoci s dvoma taškami v rukách veľmi neohrabane.

Sused sa v momente premenil na veľkého rečníka a dokonca svetobežníka. Alici začal rozprávať, ako je i on scestovaný a kedysi chodil ako autobusár nielen, v jeho zemepisných vedomostiach do Juhoslávie, ale bol aj na nemeckom vidieku či vo francúzskom Paríži.

"Viete, Alicka, vtedy nám stále len po rusky bľabotali, ale mne sa tak neskutočne páčilo, keď som počul v Ríme taliančinu a v Paríži francúzštinu. Nebolo ale kedy, na také vrtochy, ako učiť sa jazyk.

Mal som dve deti, žena zomrela mladá a ja som musel snívať nie o tom, že raz budem prekladať knihy, ale o tom, že ďalšia šichta bude len štvordňová a deti si otca užijú aspoň cez víkend."

Alica možno nedokázala zmierniť Dušanove šmáry z minulosti, ale mohla aspoň s veľkým rešpektom uznať veľkosť jeho obete.

S hlavou filozofa sa na moment zamyslela či by také niečo dokázala i ona.

Teraz mala všetko a úprimne, život hral pesničku, podľa jej nôt. Zamyslenie o tom, čo by bola ona ochotná urobiť pre iného zostalo nezodpovedané.

Gýčový slnečný deň v meste sa u Alici nezaobišiel bez zmrzliny a nezáležalo na tom, že na ňu stojí v rade už pätnásť minút.

Do ulíc vyrazila so svojou obľúbenou citrónovou a pistáciovou.

Už chcela zrýchliť krok, keď zrazu, no neuveríte v jednej z kaviarní Mon Dieu, sedí jej "dobrý známy" sused Dušan. Tradične zdvorilo pozdraví, no pre Dušana je teraz Alica ako anjel spásy.

"Dobrý Alicka, počujte, neviete mi poradiť, potrebujem znovu spustiť mobil, ale asi som ho zablokoval a píše mi to niečo po anglicky."

"Ako pozerám, tu by sa vám to malo prepnúť skôr na francúzštinu," vtipne zareagovala a už mala Dušanov mobil v rukách.

Vybavená bola za tri minúty. Dušanova vďačnosť ju však posadila na stoličku. Odmietnuť jeho pozvanie na kávu, by pre neho znamenalo sklamanie, ako keď neprídete do kina na prvé rande.

Dušan možno ofrflal, čo sa dalo. Možno riešil všetko nahlas a možno stále používal Mon Dieu, no vo svojom vnútri bol milým človekom. V živote urobil aj pár chýb, no dostal za ne aj "pár faciek."

Žena mu zomrela šesť rokov po svadbe. Čo by dnes dal za to, aby jej mohol povedať, že ten čas v krčme mohol venovať jej.

Aké vzácne, by dnes pre neho bolo počuť staršiu dcéru v telefóne viac, ako jedenkrát do roka.

Uvedomoval si, že kamarát, mu na vojne tú "mazácku" šikanu vôbec nemusel odpustiť.

Dušan len potreboval zodvihnúť tých pár čriepok zo svojho života a nedívať sa ne, ako                    na sklíčka, ktoré môžu znovu zraniť, ale na časti, z ktorých si zloží farebný kaleidoskop.

Alici čas pri Dušanovi ubiehal ako pri starom otcovi. Spomínal, opakoval tie isté príhody                a častokrát nenašla na jeho názory argumenty, no zároveň to celé bolo "previazané" jedinečnou láskavosťou. Ona si to možno nechcela priznať, ten kto to ale vyslovil bez obáv bol Dušan.

Povedal jej, ako rád by sa stretával s rodinou mladšej dcéry, ale kvôli ich pracovným povinnostiam, to ide len málokedy. Spomenul, ako veľmi mu chýbajú vnúčatá staršej dcéry, ktorá z Dánska chodí len raz za rok. Priznal sa, že nie je zvyknutý, len tak niekoho osloviť, ako to bolo vtedy ráno, keď sa stretli po prvýkrát, ale že mu staršiu dcéru neskutočne pripomenula,      a tak sa jej prihovoril.

"Viete Alicka, neberte to tak, že vás otravujem, ja som už starý kôl,v ešte staršom plote, ale porozprávať sa s niekým každému dobre padne."

Alica ho ubezpečila, že sa na ňu kedykoľvek môže obrátiť, a že spokojne si s ním dá niekedy aj ďalšiu kávu.

Ozvalo sa to z jej prázdneho miesta po starom otcovi, ktorého nepoznala alebo to bola odpoveď na nezodpovedanú otázku v duchu, čo by ona niekedy mohla urobiť pre iného?

Po káve sa každý vybrali svojou cestou a Alicu zlákal ešte jeden kopček čokoládovej.

Večer sa na byte rozhodla venovať domácemu spa. Vybrala všetky možné masky, séra                a s relaxačnou hudbou sa preniesla z Bratislavy niekde na Bali.

Dokonalý relax jej dokonale prečistil myšlienky, a tak sa jej tam "vmestili" aj tie nové.

Napríklad tá, čo ju prenasledovala už dlhšie, sa tam celkom intenzívne "zakorenila". Čo by bola ona ochotná urobiť pre druhých, bolo v jej hlave aktuálne "obecným hlásením", znejúcim dosť hlasno. Nepoznala odpoveď na to, "prečo", tak ako mohla vedieť "čo."

Alici sa totiž ozval hlas, ktorý doteraz nepoznala. Starať o svoje, chcieť svoje a mať svoje, bola pre ňu aktuálne samozrejmosť. Áno, desať rokov venovala starostlivosti o pasažierov, ale táto láskavosť bola naučená. Vychádzala z manuálov leteckých spoločností. Teraz dozrela na to, aby bola láskavá nie preto, že to pre niekoho musí, ale že to chce urobiť.

Mohlo by sa nám zdať, že Alica je nejaká sebestredná krásavica, čo aktuálne zakotvila na Dunaji, no pravda bola trochu iná.

Alica pochádza z pomerov, ktoré jej nepredurčovali ani kariéru vždy upravenej, a ani jazykovo zdatnej letušky. Jej dokonca pomery neveštili vôbec nijaké poriadne vzdelanie a bývanie prinajlepšom v dome na okraji obce, a to len preto, že jeho majitelia odišli do Bratislavy. Alica bola Rómka.

Vzťah a komunikácia s ľuďmi v okolí mali tak už vopred svoju nálepku. Možno aj preto, bolo      pre ňu ťažšie hovoriť o tom, v čom môže ona pomôcť iným. Veď predsa vždy počúvala, že to ona ako Rómka určite potrebuje pomoc.

Prekvapivo jej odpoveď dalo najbližšie stretnutie s Dušanom. V jedno pondelkové popoludnie ho stretla pri vchode s knihami v ruke z miestnej knižnice. Prihovorila sa tentokrát ona                  a vyzvedala trochu, čo sa to chystá čítať.

"Alicka, vo mne je stále kus toho cestovateľa, takže vždy si vezmem niečo takého, nech cez knihy spoznávam svet. Občas si niečo prečítam aj o Dánsku, kde mi žije dcéra. Nebol som tam ešte, ale nech aspoň viem, aká je to krajina."

Plynule pokračovali po schodisku a Alici vtedy napadla myšlienka: "Čo by ste povedali na to,        že najbližšie by ste si požičali nie cestopis, ale slovník nejakého jazyka a ja vám pomôžem naučiť sa pár základných fráz. Ako letuška som ich musela používať hneď niekoľko.

Dokonca aj nejaký ten pozdrav a slovíčka z dánštiny. Možno sa vám to raz bude hodiť."

"To by ste pre mňa urobili Alicka?" "Rada, ale zadarmo to nebude," šibalsky sa usmiala a dodala: "Vždy mi prezradíte nejaký ten váš cestovateľský zážitok," pridala s ešte väčším úsmevom.

Vedela, že Dušana stretnutie a rozhovor vždy poteší a ona sa podelí o to, čo dobre ovláda            s niekým, kto bude za to skutočne vďačný a postačí mu málo.

Lekcie napokon skutočne aj rozbehli. Pravidelne za raz dva týždne si do kaviarne Mondieu Dušan priniesol svoj nový slovník a "preberali" základné frázy z angličtiny, francúzštiny, taliančiny, španielčiny, nemčiny, ale aj japončiny či dokonca tej dánčiny.

Nešlo o to, že Dušan sa perfektne naučí nejaký konkrétny jazyk, ani o to, že Alica si nasilu našla možnosť, ako uspokojiť svoje ego a chtíč niekomu pomáhať. Bolo to niečo prirodzene ľudské, kedy jeden aj druhý uprel zrak aj ďalej, za hranicu svojej osobnosti a jednoducho vnímal toho druhého.

Alica časom v Dušanovi aj našla toho druhého. Druhého starého otca, ktorý jej tak chýbal. Niektoré jeho slová si bude ešte dlho pamätať.

Najkrajším momentom pre ňu bolo, keď jej pri jednom takomto posedení v Mondieu Dušan ukázal sms-ku s krátkou vetou v dánčine, ktorú poslal svojej dcére a neskutočne sa tešil,              ako ho pochválila.

Pretože možno práve táto pochvala prelomila medzi nimi bariéry, nie tie jazykové, ale tie rodinné.