Láskavô

"Milé dámy, slečny, dievčatá, v dnešný sviatočný deň hráme len vám. Všetky piesne sú dôkazom, že každá ste tou, áno, dennodennou inšpiráciou nielen pre umelcov, ale aj pre tých vašich čašníkov, stavbárov, skladníkov, manažérov, jednoducho pre tie vaše polovičky, ktoré síce nie sú jackpot v lotérii, ale aj tak ich považujete za najvyššiu výhru. A teraz už Elán a... si kočka,    si kočka..."

Celé ráno Andrei rádio pripomínalo, že ten jej "jackpot" si na MDŽ zatiaľ nespomenul, a že prvú kvetinu dnes nedostala od Michala, ale od neznámeho študenta, ktorého nejaké komunitné centrum zlákalo na zárobok roka, a tak rozdával ženám ružičky pri miestnom Tesco Expres,          kde už o pol ôsmej kupovala čerstvé pečivo, napriek tomu, že je sobota.

Aj keď vnútorne hundrala, premýšľala, ako sa urazí a čo všetko v malej hádke o dni žien vytiahne, napriek tomu sa tešila. Chystala sa na babskú jazdu v zložení mama – dcéra – vnučka. Čakalo ich krásne prostredie historickej cukrárne a koláče doslova priamo z kráľovského dvora. Namierené mali do Konditorei Kormuth.

Do cukrárne v bratislavskom centre by ešte aj dnes rada zavítala i samotná Mária Terézia              na pravú Sacherku či Dobošku.

Dokonale premyslený interiér z čias, kedy slovo nemali influenceri, ale šľachtici. Na miesto, kde cítiť vôňu nie z raw dezertov, ale poctivých koláčov pripravovaných podľa tradičných receptov,   a kde vám nepripravia štýlové matcha latte do eko papierového pohára, ale kapučíno donesú   v servise, že v prvom momente zauvažujete, či nejde náhodou o cenný múzejný exponát.

Budete sa tu cítiť doslova "ako v nebi"? No áno, "spoločnosť" vám tu pri stole budú robiť aj svätí. Minimálne na nástenných maľbách.

Pomoc všetkých svätých, ale potrebovali aktuálne Andrea s jej dcérou Kikou, ktoré chceli prísť na čas. "No poď už Kika, starká bude hromžiť, že meškáme a dá nám lekciu o tom,                    ako je potrebné byť všade v predstihu." Andreino urgovanie bolo márne a ony vyrážali z domu presne v tú chvíľu, ako ich autobus z najbližšej zastávky.

V jednej z uličiek starého mesta stála noblesná dáma v originálnom klobúčiku. Modernými slnečnými okuliarmi smerovala svoj pohľad naschvál úplne inde, ako očakávala svoju dcéru        a vnučku.

"Ahoj. Mami prepáč, ale Kika musela dokonale rozčesať každú jednu mihalnicu a obuť si práve tie topánky, ktoré sme mali ešte odložené medzi jarnými vecami v pivnici," spustila v rýchlosti Andrea, keď jej mama trefne doplnila: "Niekoho mi to pripomína," a otvárala dvere cukrárne.

Obsluha ich usadila k stolu priamo pri okne. Mali tak skvelý výhľad na "cesty" ľudí v meste, pričom ony sa práve chystali spojiť istým spôsobom tie svoje.

Už po chvíli mali na stole vybrané koláče. Predtým, ako do nich po prvýkrát pichli vidličkou, tak si Andreina mama "pichla" do dcéry. "A čo si dnes ako sedemdňové mlieko po desiatich dňoch? "Ale čoby, to sa ti len zdá," nemohla byť Andreina odpoveď originálnejšia.

"No ak nič, tak nič, ale ak ťa naštval Michal, tak potom hovor." Prehlásila Andreina mama jasnejšie ako vedma zo seriálu a nadvihla obočie povzbudzujúcim pohľadom, nech len dcéra pokračuje.

"Už som asi pre neho len kuchárka, práčka a upratovačka. Nerozprávame sa skoro dva mesiace," vyšlo z Andrei absolútne automaticky a rovnakým spôsobom pokračovala aj ďalej.

Bolo jasné, že tú lavínu, ktorú spustila už nezastaví. Povie všetko, čo v nej tlelo. "Nemáme jednoducho na seba čas, a aj ten čo máme, venuje futbalu alebo formule. Ráno maximálne spoločná káva, cez deň telefonát či má niečo kúpiť. Večer sa zavrie medzi piliny do dielne,      ktoré potom donesie aj domov.

Andrea s Michalom sa posledné mesiace naozaj oddeľovali, napriek tomu, že ich stále spájali steny domu. "Neviem, čo za tým je. Navyše dnes sme odchádzali už okolo obeda, a ani si len nespomenul, že je MDŽ.

Ja možno viem, čo za tým je," ozvala sa "vedma", Andreina mama. "Nerozprávate sa. Vieš moja,    keď budete obaja nemí, tak sa on ťažko dozvie, že ty chceš, aby ste išli niekam na predĺžený víkend, a ty nezistíš, že on futbal sleduje aj preto, aby mal o čom debatovať s kolegami,            keď príde v pondelok do práce.

Andrea mame neoponovala, ale zároveň si myslela svoje. Sú to také klasické reči – rozprávajte sa, musíte zdieľať pocity jeden druhého a podobne. Ona ale nie je psychologička, ani koučka.    Je manželka "milión" a rieši to, čo možno milión párov – po čase spolužitia sa odcudzili.

Do tohto jej stereotypného premýšľania predsa len ešte vstúpila mama. "Ja, keď som sa raz          s tvojím otcom naozaj veľmi pohádala, nerozprávali sme sa možno aj pol roka.

Ja som bola odolnejšia než železná lady, ale to, čo som po rokoch zistila, by roztopilo každého.

"Čo starká, zobral ťa na nejaké brutálne romantické miesto?" zvedavo sa do debaty pridala vnučka Kika. "To nie, ale to, čo robil, bola viac než romantika. Možno ste to nevedeli, ale ja mám odložené starkého listy."

"No jasné, nejaké zaľúbené 'liebesbrify', to určite máš, v tom čase to bolo 'in', vtedy nebol Messenger," s prízvukom encyklopédie reagovala opäť vnučka Kika. "No to máš pravdu, nejaký ten list z randiacich čias by som našla. To, čo mám však odložené, je niečo iné. On mi totiž každý jeden deň, počas toho obdobia, čo sme prehodili maximálne toľko slov, ako ľudia vo výťahu, písal listy.

"Písal mi tam, čo dnes robil, pýtal sa, ako som sa dnes mala v práci, pridal vždy nejaký postreh, čo si na mne všimol, čo by bol rád, aby sme spolu zažili. Dodnes to mám odložené čierne         na bielom.

"Starká, tak toto ponúknem Netlixu, ako námet na ich nový seriál," ozvala sa Kika alias najnovšia americká scenáristka.

"Nie moja, toto nie je film, to bola realita," vážne zakončila starká. Vážna ale naďalej bola Andrea. o vidieť, že ona sa nezamyslela nad najnovším trhákom, ale rovnako nad ich skutočnou realitou s Michalom. Melanchóliu chcela "vyhnať od stola", a tak pridala vtipnú poznámku.

"Mami, tak to ja otca podozrievam, že on síce neznášal tie tvoje telenovely, ale zrejme ich potajomky pozeral, keď dokázal takúto romantickú vec."

Nech je to už akokoľvek Andreina mama skutočne mala odložených zbierku listov, ktoré majú pre ňu hodnotu, ako pre metropolu východu košický zlatý poklad. A jednu z tých "mincí" skrývala aj vo svojej peňaženke. Hrdo siahla do kabelky, otvorila peňaženku a vybrala malý lístoček. Napísané na ňom bolo: "Milujem ťa, pretože mi rozumieš".

Tak jednoduché a zároveň pre dnešok a vzťahy, tak náročné.

"Prečítaj si, čo je tu napísané," ukázala starká svoj poklad na papieriku dcére. Andrea si to prečítala a uvedomila si, čo jej mama chcela povedať. "A nie je to moja, len o tom, že ty máš chápať jeho, on má rovnako chápať teba a podstatou pre oboch má byť otázka: "Rozumieš mi?" To nie sú ani rady psychológov či koučov, čo si spomínala, to je rada tvojej mamy a ženy,      ktorá neprežila ideálnu lásku, ale ideálne tomu druhému rozumela.

Andreina mama si vzala svoju spomienku opäť do svojich rúk, zamyslene si napísaný text prečítala, papierik dokonale preložila na štyri časti a vložila ho dcére do rúk. Odteraz je tvoj.

Kiku však neprestalo zaujímať, čo to ten starký také "vyviedol", keď sa tak dlho na neho starká hnevala. Skúšala starkú "spovedať", ale márne. Múdra dáma si to predsa len nechala pre seba.    A Andrea? Tá sa, v tom čase trojročná rapotačka, narečnila veru dosť a bezslovnú "papierikovú" dobu svojich rodičov akosi nepostrehla.

Možno len preto, že ešte nevedela písať. Inak by im možno i ona niečo pripísala. Keď vnučka pochopila, že nateraz od starkej nič nezistí, išla aspoň zistiť čo je nové na Facebooku.              Popri popíjaní kapučína prescrollovala aktuálne novinky a zrazu radosťou zvýskla.

"Wau, aký parádny náramok, ten si objednám," a pre dokonalosť chvíle zatriasla svojou "hrkálkou" na ľavej ruke. Ono to vlastne bola jedna pestrá zbierka jej vlastných náramkov pripomínajúca letnú dovolenku, výlet s kamoškou či miestny jarmok.

Andrea sa zadívala na obrazovku mobilu a úsmevom zdieľala radosť so svojou dcérou.

"Za chvíľu budeš mať od nich ťažkú ruku, ty moja 'boho princezná,' poznamenala s pochopením v hlase Andrea. "No čo, lásku k farebným kamienkom a gulôčkám som podedila po tebe.           Aj tebe cinká na zápästí niekoľko," doplnila Kika.

Pohľad jej padol na maminu ruku a postrehla nenápadný čierny náramok s rovnako nenápadným červeným očkom.

Poznala všetky mamine náramky, ale tento si v jej zbierke akosi nevšimla. "Mamíí, a tento náramok si mala stále? Akosi som si ho nikdy nevšimla. Je veľmi pekný."

"Ten mám moja najdlhšie zo všetkých. Dostala som ho od najlepšej kamošky, keď sme končili strednú.

"Hmm, tak ten teda vydržal roky." "No a nielen vydržal, ale aj mňa držal.

"Ako to myslíš?" sondovala Kika. "Ten náramok mi dala ako talizman. Ja som v tom čase veľmi pochybovala či zvládnem výšku, na ktorú ma zobrali.

Táto kamoška mi raz doniesla náramok a povedala, že keď budem neistá, nebudem si úplne veriť, tak tieto blokujúce kontrolky v hlave mám vypnúť práve stiskom červeného očka.              No a ja som poctivo tieto 'alarmy' vypínala počas celého štúdia."

"Jéj, to milé, a fakt to fungovalo?, zaujímala sa Kika. "Vieš, možno podstatnejšie, bolo to,               že mi to darovala, ako kúsok seba.

Pôvodne to bol totiž jej náramok a červené očko 'stískala' vtedy, keď ona pochybovala či zvládne rozvod rodičov. A zvládla ho."

"Tééda, tak to je putovný náramok a ešte s príbehom," Kika uveličene povzdychla."

Andrea v tej chvíli po dlhých rokoch stlačila červené očko a náramok zložila z ruky. Starká s tým najpredvídanejším pohľadom plným pokojného úsmevu pozrela na dcéru a pokývala hlavou. Ale nie smerom doľava, doprava, ale hore a dole. Vedela totiž veľmi dobre, čo chce jej dcéra urobiť.

"Chcem, aby si nikdy o sebe, o svojich schopnostiach pochybovať nemusela, ale ak také chvíle prídu, tak ty si týmto červeným očkom vždy spusti v hlave jednu vetu: 'Jediným človekom, ktorý v teba verí za akýchkoľvek okolností je tvoja mama.'" S týmito slovami sa Kike objavil na ruke nový náramok. Prvý, ktorý si nekúpila ona sama, ale jej ho niekto daroval.

K stolu "prišla" akási neviditeľná energia. Áno, povedali by ste, to ten krásny priestor, ale nie,      bola to sila spojenia. Spájali sa tu úsmevy, ktoré mali skoro navlas rovnaké, spájali sa tu tri generácie, ale jedna rodina. Ich spájala láska.

Jednoducho chvíle, kedy by poézia "povedala", že ich význam bol tak hlboko, až ani jednej nedosiahol na oko. Výnimočnosť týchto momentov dámy naozaj reálne nevideli,                        ale zhmotňovali ich tie darované veci, ktoré mali veľmi konkrétnu podobu a konkrétny príbeh. Spojenie však ešte nebolo kompletné.

"Prajete si niečo?", ozvala sa čašníčka pri stole a ponúkala špeciálny drink, ktorý majú v ponuke len v dnešný MDŽ. Tak trochu váhali

či to dať na "sladký trojboj" a po kapučínach s karamelovým topingom, čokoládových koláčoch, ho aj úspešne zavŕšiť jahodovým nealko osviežením. Nakoniec v tom mali úplne jasno a každá "sŕkala" svoju "grófkinu vášeň."

Potom im už Mária Terézia pomyselne zamávala na odchod a vyprevadila do ulíc starého mesta. Pohodové prechádzkové kroky veľmi rýchlo stopla hneď prvá starkina veta: "Kde len sú?"    "Nikdy ich nemôžem nájsť."

"Čo hľadáš starká?" "No kľúče predsa, moja, kľúče."

Vysvetľovala starká vnučke, pričom v kabelke urobila mierny orkán. Hľadala ich každú chvíľu       a vždy by jej kardiológ pri tom mohol predpísať minimálne základnú dávku liekov na tlak.

"A prečo ich nemáš na nejakej kľúčenke?" "Mne by to v kabelke stále zavadzalo a nechcem          v nej nosiť nejakú blbosť navyše. Čo si mám na ne pripnúť tú postavičku maskota, čo mi ako darček poslala moja zdravotná poisťovňa alebo zavesiť prívesok zo Zadaru, ktorý mi doniesla susedka z dovolenky už v piatich verziách?"

Starkej sa nepozdávalo mať na kľúčoch nejakú zbytočnú "haraburdu", ale ani každú chvíľu mať nábeh na mierny infarkt, že ich stratila.

Zrazu jej niečo ponúkla Kika. Vybrala svoj zväzok a odopla malú hviezdičku. Toto ti miesto nezaberie a navyše sa to ligoce, takže kľúče sa ti ukážu hneď.

Kika prívesok šikovne pripla a podala starkej. "Nech sa páči.

Tú kľúčenku mi kedysi dala obľúbená učiteľka, keď som vyhrala svoju prvú recitačnú súťaž. "Povedala mi, že som bola hviezda. No a ty si tiež moja hviezda, tak ti ju darujem," spontánne zašvitorila Kika a ešte spontánnejšie tak uzavrela pomyselný kruh dnešného rodinného prepojenia cez milé darčeky, ktoré si tu vôbec neplánovali odovzdať.

Odovzdalo ich to "láskavô" v nich. Potešili sa bez nárokov na obrovskú radosť, ale s cenou,       akú má len nečakané prekvapenie.

Keď sa Andrea vrátila domov ani sa neskúšala rozčúliť nad drobnými pilinami pri vyzutých Michalových topánkach. Radšej smerovala hneď do kuchyne po pohár vody. Okrem smädu však uhasila aj inú túžbu. Darček k MDŽ, ktorý dostala jasne kopíroval odkaz na pedantne zloženom papieriku v jej peňaženke.

Andrea pochopila, že nie vždy potrebuje konkrétne slová, a ani "ružu pre nevestu", aby si bola istá, že Michal ju dobre pozná, že Michal je ten, komu môže aj ona napísať, hoci aj na bielu servítku, ktorá je poruke: "Milujem ťa, pretože mi rozumieš." S dojatím sa zadívala na sadu drevených, ručne vyrezávaných príborov.