Dva pohľady... a v každom aj bezprostrednosť

Obe potrebujú dobre počúvať. Obidve zažívajú silnú interakciu a pri oboch ich prácach je kľúčovou veličinou venovaný čas. No u každej je rozhodujúci vek. Nie, nejde teraz o žiadne neslušné prezrádzanie veku dám, ale o fakt, že rok narodenia hrá svoju rolu u tých, s ktorými sa prakticky denne stretávajú. Martina Pavlikánová z medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana totiž dobre pozná srdiečka "drobcov" a Karolína Polreichová z projektu pre zdravé spokojné starnutie Fresh senior rozumie tým, ktorých veľkosť sú aj skúsenosti.

Dve relatívne príbuzné práce – s deťmi a seniormi – no dva rozdielne pohľady. Kde sa "rozchádzajú", kde hľadia "rovnakým smerom."

Akoby ste doplnili vetu: "Moja práca má najväčší význam pretože...

Martina Pavlikánová:

... má ZMYSEL. Vzdelávanie je poslaním. Navyše, ak je to vzdelávanie v kultúrnej inštitúcii tak dvojnásobne."

Karolína Pohlreichová:

"Je zaměřená na zkvalitňování života v postproduktivním věku."

Čo je Vám pri tejto práci zadosťučiním, potešením?

Martina Pavlikánová:

"V prvom rade spätná väzba, ktorá prichádza obratom. V tomto smere sú deti úprimnejšie ako dospelí a ich reakcia je okamžitá. Potešením je spokojnosť detí a radosť v očiach z nových zážitkov, z nových informácii."

Karolína Pohlreichová:

"Jednoznačně bezprostřední spokojenost, vyjádřená po akci."

Vaše povolanie je vo veľkej miere "o dávaní." O dávaní vlastného času, energie, kúsku seba deťom / seniorom. Čo dávajú samotné deti / seniorom Vám?

Martina Pavlikánová:

"Energiu. Naplnenie. Je to vzájomný kolobeh energie odo mňa k nim a naopak. Práve radosť zo zážitku, v rámci ktorého sa niečo nové naučili, niečo nové objavili, mi dodáva energiu do ďalšej práce a napĺňa ma pocitom, že to čo robím má zmysel."

Karolína Pohlreichová:

"Senioři, stejně jako děti, si nárokují váš čas a pozornost. Tato práce je o dávání."

Spomínate si na tú najkrajšiu spätnú väzbu v rámci práce, ktorá Vás vyslovene "dostala?"

Martina Pavlikánová:

Áno. Spomínam si na dve. Prvou bola reakcia jedného dievčatka, že: 'Ja sem budem chodiť až kým nebudem stará'. To bolo pre mňa malé vyznamenanie. Druhou bolo, keď po návšteve programu so školou v galérii, dieťa zobralo do galérie rodičov, aby sa s nimi podelili o svoje zážitky.

Karolína Pohlreichová:

"Potěší, když mi někdo napíše, že je rád, že se o něj staráme, pošle mi přání k Vánocům a poděkuje …"

Mosty spájajú, priepasti rozdeľujú. Kde vidíte tie mosty a kde tie priepasti medzi deťmi / seniormi a súčasnou spoločnosťou?

Martina Pavlikánová:

"V komunikácii, v dávaní a v počúvaní. Vzájomne sa nepočúvame a po dvoch intenzívnych rokoch pandémie sa komunikačné mosty narušili a vytvorili nielen generačné priepasti. Trávim s deťmi veľa času a myslím, že napriek tomu, že každá staršia generácia nadáva na mládež, je potrebné ich počúvať. Deti a mládež intenzívne vnímajú svet okolo seba a jeho premeny. Zaujíma ich dianie okolo a zaujíma ich budúcnosť. Preto by sme ich mali pozorne počúvať. Niekedy možno usmernia oni nás."

Karolína Pohlreichová:

"Mosty vidím v komunikaci. Mladí lidé se snaží o komunikaci se svými prarodiči nyní ve větší míře než dřív.

Propasti vnímám jednoznačně v příliš rychlé a přetechnizované době, která nepracuje s duší a emocemi."

Váš odkaz pre všetky deti/ seniorov by znel: ...

Martina Pavlikánová:

"Majte oči otvorené a radujte sa z každodenných maličkostí. Možno aj tie vám pomôžu meniť svet k lepšiemu."

Karolína Pohlreichová: